Tvorivé metódy zisťovania názorov detí a mladých ľudí

Pac-a-Map, zdroj: www.elpa.org.uk

Zvykne sa hovoriť, že ak chceme niečo vedieť, tak sa treba spýtať. Aj preto je dopytovanie (rozhovorom alebo prostredníctvom dotazníka) najčastejšie používaným spôsobom získavania informácií a názorov v rámci komunitného plánovania. Jednoduchá rovnica otázka – odpoveď v bežnom živote nie úplne platí, najmä, keď potrebujeme získať hĺbkové informácie a porozumenie nejakému javu, sprostredkovať životnú skúsenosť s daným javom – v závislosti od toho, čo je v centre nášho záujmu, napr. komunita, škola, ihrisko, sociálne služby a pod. Tu nám na pomoc prichádzajú rôzne tvorivé metódy získavania názorov, zvlášť detí a mladých ľudí, ich pohľadov na danú vec, skúsenosti, ktoré majú a predstavy, čo by potrebovali, ako by to podľa nich bolo lepšie… Prinášame prehľad niekoľkých tvorivých prístupov, ktoré môžete vo svojej práci s deťmi a mladými ľuďmi využiť. Niektoré z nich je možné využiť na prácu s deťmi už od veku 4-5 rokov.

Je však potrebné uviesť, že metóda sama je len časť úspechu – je to nástroj, ako deti a mladých ľudí tvorivo motivovať k tomu, aby sa nad témou, ktorú riešime, zamysleli a následne sa im o nej lepšie rozprávalo. Ako do tohto procesu priniesť viac akcie a dynamiky, pretože statický proces rozprávania alebo písania ich môže nudiť, budú mu venovať malú pozornosť alebo budú chcieť vec rýchlo vybaviť a tak poskytnú iba povrchné informácie, aby to mali čo najskôr za sebou, no tieto budú nedostatočné, neumožnia lepšie preniknúť do ich sveta, skúseností a potrieb. Preto netreba podceňovať následnú diskusiu pri/po použití tej-ktorej metódy. Zároveň je dôležité výpovede detí a mladých ľudí zaznamenávať napr. nahrávaním alebo robením priebežných poznámok s pomocou druhého facilitátora.

Sociálna mapa

Sociálna mapa ukazuje sieť sociálnych vzťahov v komunite. Môžeme využiť veľký čistý papier do stredu ktorého umiestnime kresbu panáčika znázorňujúceho dieťa alebo mladého človeka (imaginárneho alebo konkrétneho) a k nemu podľa témy priraďujeme rozličné prvky. Tieto môžeme kresliť alebo prilepovať či pripínať špagátiky. Alternatívou je využitie reálnej mapy prostredia, v ktorom deti a mladí ľudia žijú. Príkladom môže byť zisťovanie podporných služieb, ktoré deti a mladí ľudia majú (resp. o ktorých vedia). V centre záujmu môže byť otázka – ak mám nejaký problém, na koho sa môžem obrátiť. Takto všeobecne položená otázka bude najskôr generovať sadu problémov, napr. nemám sa s kým hrať, bojím sa, niekto mi ubližuje, niečo ma bolí, potrebujem poradiť a ďalšie. Ak nás zaujíma nejaký konkrétny problém, môžeme otázku položiť užšie – napr.  Keď nejaké dieťa alebo mladý človek zažíva šikanovanie, kam sa môže obrátiť, kto všetko mu môže pomôcť? Alebo: Čo môžem v našom meste/dedine robiť vo svojom voľnom čase, kam môžem ísť? Ďalej sa diskusia môže rozvinúť o tom, čo tomu pomáha, čo tomu bráni, čo by bolo treba spraviť, aby to fungovalo lepšie.

Mapa mobility

Mapa mobility využíva v zásade rovnaký princíp ako sociálna mapa. Pre uplatnenie tejto metódy potrebujete buď mať vytlačenú mapu mesta/dediny resp. ich časti, ktorá vás najviac zaujíma a naučiť sa s deťmi a mladými ľuďmi vedieť ju čítať, orientovať sa v nej alebo mať veľký čistý papier na ktorý mapu s deťmi a mladými ľuďmi spoločne nakreslíte. Napr. môže byť vaším zámerom zmapovať bezpečnosť ciest z domu detí a mladých ľudí do školy. Preto deti a mladí ľudia na mapu kreslia cestičky, kadiaľ a ako sa do školy dostávajú. Pritom môžu zaznačovať aj body, kde doprava nie je dobre vyriešená, kde sa necítia bezpečne, kde sú nejaké bariéry, ale aj príklady, kde je situácia dobre vyriešená a mohla by slúžiť ako vzor pre ďalšie riešenia. Takto viete získať dobrý prehľad o tom, ako sa deti a mladí ľudia môžu bezpečnejšie dostať do školy a čo je pre to potrebné spraviť. V súčasnej dobe množstvo rodičov vozí deti a mladých ľudí do školy autom, preto môžete pridať otázku: Čo by bolo potrebné spraviť, aby ste do školy mohli bezpečne chodiť sami (pešo, s použitím kolobežiek, bicyklov, skateboardov a pod.). Ďalšou témou vhodnou na využitie tejto metódy je trávenie voľného času a dostupnosť možností pre voľný čas – kde deti a mladí ľudia trávia voľný čas, ako sa na dané miesta dostávajú, ako ich využívajú, čo im chýba, aby sa tam vedeli dostať efektívnejšie a cítili sa bezpečnejšie.

V prípade práce s mapou, architektúrou, urbanistickým plánovaním a vytváraním návrhov riešení v konkrétnom priestore je vhodné pracovať aj s modelmi. Deti a mladí ľudia môžu napr. vytvoriť model ulice alebo model ihriska. Použiť môžu rôznorodý materiál s ktorým môžu všakovako tvorivo naložiť alebo aj stavebnicu Lego či iné konštrukčné stavebnice. V prípade stavebníc, ktoré obsahujú figúrky zvierat týmto môžu dať symbolický význam – napr.: Sem som umiestnil leva, lebo keď idem večer cez tento park, tak sa bojím, keďže tu nesvietia lampy. Mám strach, že z kríkov vybehne nejaké zviera a ublíži mi. Preto cez park večer vždy veľmi rýchlo prebehnem.

Rozprávanie príbehov

Rozprávanie príbehov je silný nástroj na zdieľanie skúseností detí a mladých ľudí s rozličnými oblasťami života. Môže ísť o príbehy ich vlastné alebo ich kamarátov, známych, prípadne fiktívnych osôb – tým im dáme možnosť, zvlášť pri citlivejších témach, aby zdieľali svoje skúsenosti, no zároveň ostali v anonymite, keďže dané skúsenosti môžu, ale vlastne ani nemusia byť ich, keďže oficiálne hovoria o niekom inom. Niektoré témy nie sú vôbec ohrozujúce – napr. pri mapovaní možností a bariér pre hru. Deti a mladí ľudia môžu rozprávať o tom, ako a kde sa hrávali kedysi a ako teraz, čo sa zmenilo, prečo tam či onam už nechodia (aké zmeny prebehli, aké bariéry či prekážky sa vyskytli) a prečo teraz chodia inam (čo je na týchto miestach zaujímavé, čo ich motivuje ich využívať, je niečo, čo by sa na nich ešte dalo zlepšiť). Rozprávanie príbehov môže byť aj na citlivejšie témy – napr. ak je v našom záujme zlepšovať zdravotnícke služby pre deti a mladých ľudí, môžu rozprávať príbehy o tom, čo zažili, keď boli u lekára alebo v nemocnici. Následne je vhodné rozvinúť doplňujúcu diskusiu, ktorá na základe prednesených osobných príbehov rozvinie debatu o tom, čo deti a mladí ľudia potrebujú v prístupe lekárov a zdravotníckeho personálu, aby sa v situácii choroby, vyšetrenia či pobytu v nemocnici cítili čo najviac bezpečne, akceptovaní a rešpektovaní.

Alternatívou k rozprávaniu príbehov je tvorba príbehu. Príbeh sa môže tvoriť na zadanú tému alebo pomocou provokatívnych otázok „Čo ak…?“ Príkladom môže byť tvorba príbehu dieťaťa alebo mladého človeka ktorý sa v našom meste cíti osamelý. Deti a mladí ľudia spoločne tvoria príbeh tak, že za radom každý doplní jednu vetu. Takto je možné zistiť informácie o tom, kde deti a mladí ľudia hľadajú emocionálnu podporu a sociálne vzťahy, o akých aktivitách a stratégiách rozmýšľajú, aby sa necítili osamelí. V prípade využitia prístupu „Čo ak…?“ môžeme zas nechať deti a mladých ľudí nechať tvoriť príbehy na zadané témy jednotlivo alebo v skupine. Témy môžu byť rôznorodé v závislosti od toho, čo potrebujeme v našej komunite riešiť, napr. Čo by som pre naše mesto/dedinu spravil, ak by som mal možnosť rozhodnúť o tom, kam investovať milión eur? Čo ak by som mohol navrhnúť vlastnú štvrť v našom meste/dedine, ako by vyzerala? Čo ak by sa mi kamarát/kamarátka zdôveril, že sa vyskúšal rezať a už mesiac to robí (sebapoškodzovanie)?

Kresby

Deti a aj mnohí mladí ľudia veľmi radi kreslia. Zvlášť deťom dáva kresba možnosť vyjadriť symbolicky to, čo nedokážu povedať slovami, resp. až pri následnom komentovaní nakresleného sa vynoria tie správne slová. Kresba sa využíva už pri vyššie spomínaných prístupov, v ktorých sa kreslia mapy. No využitie kresby je snáď vo všetkých oblastiach a témach, ktoré chceme s deťmi a mladými ľuďmi preberať. Dôležité však je neskĺznuť do psychologickej interpretácie kresieb detí a mladých ľudí, to je výsadou špeciálne pripravených a trénovaných psychológov a psychoterapeutov. V našej práci s deťmi a mladými ľuďmi môžeme kresbu využívať ako základ pre sebavyjadrenie tvorivým spôsobom a následnú doplňujúcu diskusiu. Deti a mladí ľudia môžu napr. kresliť ako by mala vyzerať ideálna škola alebo ideálne ihrisko. Kresba sa dá tiež využiť aj na ťažšie témy, napr. kde som sa vo svojom živote alebo v našom meste/dedine stretol s násilím, resp. ho videl – aká to bola situácia a v následnej diskusii potom hovoriť aj o tom, aké sú možnosti kde hľadať pomoc, čo je potrebné urobiť pre to, aby sa deti a mladí ľudia v živote, v meste/dedine cítili bezpečne.

Prechádzka

Keď pracujeme s deťmi a mladými ľuďmi, najčastejšie sme zvyknutí zavrieť sa v triede, klubovni, sadnúť si do kruhu, rozprávať sa, pracovať na úlohách v menších skupinkách. V prípade, že sa rozprávame o komunite či meste/dedine, kde deti a mladí ľudia žijú, nie je na škodu vyjsť von do tohto priestoru a nechať sa previesť deťmi a mladými ľuďmi ako sprievodcami po priestoroch, ktoré oni využívajú, resp. nevyužívajú a takto sa priamo na mieste o nich a ich nápadoch, čo by bolo dobré spraviť, zlepšiť, zabezpečiť dozvedieť viac a oveľa autentickejšie. Pripomíname, že aj počas prechádzky vonku je dobré robiť si priebežné zápisky z toho, čo nám deti a mladí ľudia ukazujú a hovoria. Ak ide o menšiu štvrť alebo dedinu, môžeme s deťmi a mladými ľuďmi prejsť každú ulicu resp. „kút“ a oni nám môžu porozprávať, či ho nejakým spôsobom využívajú a ako alebo ak nie, prečo. Taktiež môžeme zorganizovať tematickú prechádzku alebo sériu tematických prechádzok, ktoré budú postupne pridávať rozličné vrstvy poznania o deťoch a mladých ľuďoch, ich využívanie priestoru a vzťahu k nemu, napr. nám môžu ukazovať miesta, kde sa hrajú, kde sa hrávali a už sa nehrajú, kde sa vôbec nedá hrať a bolo by fajn to zmeniť. Alebo si s nimi môžeme prejsť cesty, ktorými chodia z domu do školy, za kamarátmi, voľnočasovými aktivitami a zistiť, kde sa cítia bezpečne, kde nie, kde by aké vylepšenia potrebovali (napr. chýbajúci prechod).

Digitálna fotografie

Digitálna fotografia dopĺňa metódy mapovania a prechádzky. Deti a mladých ľudí nesprevádzame na prechádzke, namiesto toho majú za úlohu odfotografovať miesta v ich komunite, ktoré súvisia s témou, ktorá nás zaujíma – klasicky napr. možnosti pre hru, bezpečnosť, miesta, ktoré majú radi a miesta, ktoré sa im nepáčia, nemajú radi, nechodia tam. V súčasnosti má veľa detí a mladých ľudí mobilný telefón s fotoaparátom, tí, ktorí nemajú môžu pracovať v páre alebo skupine s tými, ktorí majú, taktiež im môžeme zapožičať nejaké staré telefóny s potrebnou technikou či digitálne fotoaparáty alebo tablety, ktoré umožňujú fotografovanie. Fotografie, ktoré deti a mladí ľudia prinesú, si môžeme spoločne ukázať na počítači alebo premietnuť s pomocou dataprojektora na plátno/stenu s následným komentárom od detí a mladých ľudí. Fotografie tiež môžeme vytlačiť a prilepovať na mapu štvrte, mesta/dediny. Ak ide o technicky zdatnejšieho facilitátora alebo v skupine máme technicky zdatné deti a mladých ľudí, fotografie môžeme umiestňovať v online priestore na mapu územia, o ktorom sa rozprávame.

Jednou z pomôcok pre využitie digitálnej fotografie je napr. rámik z kartónu, ktorý deťom a mladým ľuďom dáme, ešte lepšie, ak ich spolu vyrobíme. Tento je z jednej strany nafarbený na zeleno a z druhej strany nafarbený na červeno. Cez tento rámik potom deti a mladí ľudia robia fotografie, pričom zelený rámik symbolizuje niečo, čo sa im v komunite páči a červený niečo, čo sa im nepáči. Digitálna fotografia je dobrým nástrojom aj pre zapojenie detí a mladých ľudí s postihnutím. Počas týždňa môžu fotiť miesta v komunite, meste/dedine, kde narazili na problémy s mobilitou a miesta, kde naopak tieto problémy nemali a je to dobre vyriešené, malo by to tak byť aj inde.

Písanie denníkov

Písanie denníkov je vhodnou metódou na zachytenie každodenných skúseností detí a mladých ľudí a sledovanie ich života v čase. Nie všetky deti a mladí ľudia však radi píšu a treba s tým počítať, resp. motivovať tých, pre ktorých to nie je veľmi zaujímavá metóda, aby si aspoň v odrážkach zaznačili to najdôležitejšie z dňa vo vzťahu k téme, ktorá vás zaujíma. Pomôcť im môžete tak, že im podvečer pošlete SMS alebo inú správu, v ktorej im pripomeniete, že je čas chvíľu sa venovať denníku. Ideálna dĺžka experimentu je jeden týždeň. Jeden týždeň by deti a mladí ľudia mali dokázať udržať pozornosť a úsilie venovať sa tejto úlohe, zároveň, v prípade, že je to relevantné, dostanete obraz o tom, ako sa daný jav vyskytuje v životoch detí a mladých ľudí cez týždeň a ako cez víkend (napr. trávenie voľného času, športovanie, život v online svete, škola a povinnosti súvisiace so školou, ich povinnosti a úlohy v domácnosti a iné). Nemusí ísť pritom iba o chronologické spísanie toho, čo sa ako dialo. Môžete ich nasmerovať napr. aby zapísali najlepší a najhorší zážitok z dňa – napr. z pobytu v škole, z interakcie z kamarátmi alebo situácia v ktorej si nevedeli sami poradiť a ako to nakoniec vyriešili a situácia, na základe ktorej sú na seba za daný deň hrdí, ak je vašim zámerom zisťovať mieru reziliencie detí a mladých ľudí a stratégie na vyrovnávanie sa s negatívnymi situáciami v živote. Okrem písaného slova môžu denníky obsahovať kresby, koláže či fotografie. Dôležité je potom spoločne s deťmi a mladými ľuďmi (individuálne alebo v skupine) zrevidovať zaznamenané zážitky a skúsenosti a ďalej sa o nich rozprávať pre získanie dodatočných informácií a lepšieho vhľadu.

Divadelné techniky

Divadelné techniky umožňujú prehrávať situácie zo života detí a mladých ľudí. Sú vhodným nástrojom na sledovanie interakcií – či už medzi rovesníkmi alebo s dospelými. Túto techniku môžete využiť napr. na zrevidovanie rôznorodých sociálnych služieb (v čo najširšom zmysle), ktorých sú deti a mladí ľudia klientami – škola, komunitné centrum, krúžky, športový klub, zariadenia sociálnej starostlivosti, zdravotnícke zariadenia, ale napr. aj mestská hromadná doprava a iné. Deti a mladí ľudia prehrávajú scénky s pozitívnym alebo negatívnym nábojom. V prípade pozitívnych scénok je dobré rozdiskutovať a zaznamenať faktory, ktoré danému zážitku dali pozitívny náboj. V prípade negatívnych scénok môžu zahrať ich alternatívy s tým, čo by sa malo zmeniť, aby bolo zážitok pozitívny. Inšpiráciou v tomto prístupe môže byť tzv. divadlo utláčaných, ktorého autorom je Augusto Boal. V tomto prístupe majú ostatní možnosť scénku kedykoľvek zastaviť a prevziať rolu ktorejkoľvek postavy, pričom ju ďalej hrajú zo svojho pohľadu. Nám sa však tento prístup neosvedčil, lebo prerušoval dej a myšlienky pôvodných hercov. Odporúčame preto prehrať pôvodnú scénku a až po jej skončení zahrať jednu, dve, tri alterantívy, podľa množstva podnetov detí a mladých ľudí na alternatívne riešenia. Samozrejme, je dôležité priebežne medzi scénkami s deťmi a mladými ľuďmi o nimi navrhovaných a zahraných zmenách diskutovať a dovysvetľovať si zahrané zmeny.

Alternatívou k priamemu hraniu kde deti a mladí ľudia sú sami hercami je využitie bábkového divadla. To ponúka aj mieru anonymity pre deti a mladých ľudí v prípade, že s nimi riešime citlivé témy. Napr. môžu hrať bábkové divadlo na tému šikanovanie v škole alebo divadlo a dobrom a zlom vedúcom krúžku či komunitného centra. Takto sa problémy prenášajú na symbolickú rovinu – zvlášť, ak v scénke vystupujú ľudia, s ktorými sú v priamom kontakte a sú vo formálnom postavení vyššej moci. S menšími deťmi je možné využiť bábku maňušku, kedy dieťa, ktoré má maňušku na ruke rozpráva príbeh na danú tému, pričom akoby išlo o príbeh tejto maňušky, nie jeho vlastný. Maňuška medzi deťmi koluje a tak má každý možnosť rozprávať za maňušku a prispieť svojim príbehom. Facilitátor a ostatní majú možnosť sa maňušky dopytovať otázky alebo facilitátor môže vyzvať ostatné deti, čo by v tej-ktorej situácii maňuške poradili.

Audio a video nahrávky

Prístup akčného výskumu, ktorý sa z časti prelína celým týmto článkom okrem osobného zaangažovania detí a mladých ľudí robí z nich samotných výskumníkov. Títo sú dobrými vyslancami medzi svojimi rovesníkmi. Preto sa im občas podarí dostať bližšie k ostatným deťom a mladým ľuďom, ako dospelým, a taktiež vedia získať úprimnejšie odpovede. Motivujúcim nástrojom je využitie moderných technických pomôcok ako je napríklad nahrávanie hlasu alebo aj videa. V súčasnosti je to vďaka pokročilej technike smartfónov či tabletov relatívne jednoduché. Deti a mladí ľudia sa tak môžu zmeniť na výskumníkov-reportérov a zisťovať názory na zadanú tému u svojich rovesníkov a tieto digitálne zaznamenávať. Využívanie technológií a zverenie zodpovednosti za prieskum deti a mladých ľudí zvyčajne veľmi baví. Avšak predtým ako vyrazia do terénu je potrebné im poskytnúť základný tréning nielen vo využívaní technológií, ale aj v dopytovaní a rešpektovaní osobných hraníc, za ktoré ich respondenti nechcú pustiť ako aj etických dohôd o zobrazovaní.

Uviedli sme niekoľko metód, ktoré môžu tvorivým spôsobom stimulovať diskusiu s deťmi a mladými ľuďmi o javoch, situáciách a prostredí ich života, čo môže viesť k ich lepšiemu poznaniu, pochopeniu i hľadaniu efektívnych riešení. Opätovne pripomíname, že metóda je len nástroj, dôležitá je samotná diskusia, snaha pozerať sa na zistené informácie aj za ne, čítanie medzi riadkami – častokrát je dôležitou informáciou aj to, o čom deti a mladí ľudia nehovoria (buď o tom nevedia a zodpovednosťou dospelých je zlepšiť informovanosť alebo o tom nechcú hovoriť, čo môže indikovať hlbší problém). Zároveň, ak sa vyskytne situácia a téma, ktoré riešiť nevieme, no ukazuje sa, že je potrebný zásah iného odborníka, mali by sme to s príslušným odborníkom konzultovať a citlivo s daným dieťaťom alebo mladým človekom o riešení komunikovať. Sami by sme sa nemali pokúšať byť psychoterapeutom, ak ním v skutočnosti nie sme – môžeme skôr viac uškodiť ako pomôcť. V rámci zisťovania názorov, životných príbehov, produkcii audiovizuálnych diel je potrebné zachovať anonymitu detí a mladých ľudí. Ich diela využívať, ďalej ukazovať či vystavovať môžeme len so súhlasom detí a mladých ľudí, pričom súčasťou dohody je aj to, či to bude anonymne alebo s uvedením mena. Všetky z uvedených metód si vyžadujú viac času na prácu s deťmi a mladými ľuďmi, veríme však, že ide o dobre investovaný čas, ktorý je pre všetkých zúčastnených tvorivý a prínosný.


Použité zdroje

Boyden, J., Ennew, J. Eds. (1997) Children in Focus – a Manual for Participatory Research with Children. Save the Children Sweeden.

Derr, V. (2016) Five Application of Photovoice as a Method for Children’s Participation. Child in the City.

Johnston, J. (2008) Methods, Tools and Instruments for Use with Children. Young Lives.

Kleine, D., Pearson, G., Holloway, S. P. R. (2016) Method Guide 8 – Participatory methods: Engaging children’s voices and experiences in research. University of London / Global Kids Online.

Pac-a-MaP unfolding play. A resource for mapping local play opportunities. (2016) East Lothian Play Association.

Veale, A. (2005). Creative Methodologies in Participatory Research with Children. In Greene, S. & Hogan, D,: Researching Children’s Experiences. Sage, s. 253-273.


Článok vznikol v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti a participácie občanov vo verejných politikách zameraných na deti a mladých ľudí na samosprávnej úrovni.“

Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu. Informácie o operačnom programe Efektívna verejná správa nájdete na www.opevs.eu.

Snímka1