Podpora participácie na vidieku – o knihe Obec naskrz skrz

„Ak chcem, aby som mal živú dedinu, aby fungovala, ak chcem, aby sa mi tam vracali mladí ľudia, a aby sa tam ľuďom dobre žilo, tak v prvom rade musím komunikovať. Čo sa v prevažnej väčšine obcí nedeje.“ Michal Roman

Michal Roman, z firmy Blank Page – Public Space Architecture, ktorá sa zameriava na oživenie verejných priestorov na dedinách v Česku a realizuje projekt Nahá vesnice, spísal svoje skúsenosti s tvorbou verejného priestoru na českom vidieku v publikácii Obec naskrz skrz. Táto publikácia nás zaujala, pretože v súčasnosti sa veľká pozornosť venuje predovšetkým mestám a dediny ostávajú v lepšom prípade bokom. Mnohé z jeho pozorovaní a skúseností, ktoré v publikácii uvádza, sú podobné ako naše skúsenosti v rámci programu Komunity priateľské deťom a mladým ľuďom, ktorý v Nadácii pre deti Slovenska realizujeme.

Publikácia pozostáva z dvoch častí. V prvej autor približuje svoj osobný príbeh a to, ako sa k práci na rozvoji obcí prepracoval. Ako sám uvádza, ak máte záujem o tému participatívneho rozvoja vidieka, rovno prejdite na druhú časť a nám neostáva nič iné, iba s autorom súhlasiť.

Nedá sa…

Jedným za najčastejších argumentov, na ktoré sa veľmi ťažko hľadá protiargument je „Nedá sa…“ Sprevádzané ďalšími dodatkami: „To u nás nebude fungovať.“ „Čo by na to povedali ľudia?“ „Na to nie sú peniaze.“ „Možno inokedy…“ Ako zhŕňa Roman, ide o nevedomosť, alibizmus, pohodlnosť… Na myseľ nám prichádza staré známe „Kto nič nerobí, nič nepokazí.“ Žiaľ, častokrát to platí aj o práci starostov a miestneho zastupiteľstva. Stephen George, medzinárodne pôsobiaci konzultant v oblasti fundraisingu na konferencii v Bratislave na jeseň v roku 2018 povedal, že ho veľmi fascinuje odpoveď „To u nás nebude fungovať!“. A čo tak pre zmenu niekedy vyskúšať niečo nové? Nastaviť si merateľné ukazovatele a až na základe toho sa kvalifikovane rozhodnúť, či to funguje alebo nie. Minimálne si môžete povedať, že ste to aspoň skúsili.  

Obec je (z)vedená starostom a zastupiteľstvom

Motivácie pre to, aby sa niekto stal starostom alebo členom miestneho zastupiteľstva sú rôzne. Tie potom do veľkej miery určujú aj jeho štýl práce a výstupy. Niekedy niekto v dobrej viere usúdi, že by mohol byť nejakým spôsobom pre obec prospešný a užitočný a tak sa rozhodne uchádzať o volenú funkciu. Žiaľ, veľmi často títo ľudia na výkon svojej funkcie nemajú predpoklady a len dobrá viera nestačí, hoci môže byť veľmi nápomocná. A tak, ako uvádza Roman: „Ťažko možno od týchto obyčajných ľudí očakávať, že budú schopnými manažérmi, sociológmi, mediátormi, historikmi, analytikmi, obchodníkmi alebo architektmi… Pretože tento výpočet je iba vcelku nevyhnutným základom pre výkon funkcie obecného zastupiteľstva, ak by sme snáď chceli a mali, ako voliči a občania očakávať, že takéto zastupiteľstvo posunie našu obec niekam ďalej a to ideálne dopredu v zmysle lepšieho života.“ (s. 88) V našom prípade si stačí spomenúť na neslávny príklad obce Fekišovce, z ktorých sa množstvo ľudí smialo, avšak je pravdou, že podobným spôsobom to na úrovni miestneho úradu a zastupiteľstva prebieha na Slovensku v množstve dedín.

Roman upozorňuje, že tento problém posilňujú aj samotní občania a voliči, pretože vložia svoju dôveru do toho či onoho kandidáta, keďže ho z bežného života poznajú ako dobrého a spoľahlivého človeka. Pričom ich ale nezaujíma, aké riešenia pre obec majú – väčšinou ide o frázy typu „niečo s tým spravíme“ – teda niečo, niekedy a nejako… a čo je najhoršie, občania sami najčastejšie majú od predstaviteľov obce žiadne alebo minimálne očakávania. Ako ďalší problém uvádza chýbanie kritického myslenia a schopnosť prijímať kritiku a pracovať s ňou. A tak to v bežnej obci často vyzerá tak, že sa nič nedeje alebo sa ľudia medzi sebou hádajú, prípadne, tí „najpokrokovejší“ opravujú infraštruktúru. No obci chýba život a život v nej sa v zásade pozitívnym smerom nerozvíja. Nestala sa z nej komunita.

„Obec je jednoducho vedená zastupiteľstvom výhradne v zmysle realizácie subjektívnych predstáv o tom, ako by mala vyzerať a väčšinou, alebo takmer výhradne, sa tak deje formou monológu. Poslanca alebo starostu napadne „niečo“ a toto „niečo“ sa následne presadí a realizuje. Bez ohľadu na to, akým spôsobom je to pre miestnu komunitu reálne prínosné alebo neprínosné.“ (s. 77)

Ako dve najčastejšie stratégie autor uvádza tieto (doplnené o praktické príklady zo života):

Chcem, ale neviem ako…
Starosta sa rozhodol pozdvihnúť život obce tým, že si vyhliadol najviac historickú budovu v obci a z nej spravil múzeum ľudových tradícií. Akosi mu však ušlo, že tou historickou budovou je obyčajná stodola, ktorá sa navyše nachádzala na okraji dediny, kam nikto nechodí. No čo je dôležitejšie, ani nie o 100 km ďalej od obce sa nachádza jeden z najväčších skanzenov v krajine a teda nie je dôvod, aby do ich stodoly niekto prišiel. Stalo sa to aj preto, že „zámer nekonzultoval s odborníkmi, dokonca ani s komunitou. Nevznikal z vedeného dialógu. Vôbec nebol vypracovaný a domyslený ekonomický zámer, nikto netušil, ako by toto múzeum malo fungovať.“ (s. 79) Koľko podobných projektov vzniklo na Slovensku z podnetu a moci podobne rozmýšľajúcich starostov a miestnych poslancov alebo z dôvodu, že na „rozvoj obcí“ bolo možné čerpať dotácie?

Viem ako, ale nechcem…
V tomto prípade je situácia trochu iná. V publikácii autor uvádza príklad ako boli obcou, ktorá disponuje chátrajúcou rekreačnou oblasťou s vodnou nádržou požiadaní, aby spravili architektonický návrh jej rekultivácie. Tak prebehol proces komunitného plánovania, kde občania prichádzali s podnetmi a nápadmi, tieto však spracúvali odborníci, ktorí do plánu tiež vložili svoj odborný vklad. Výsledkom bola štúdia, ktorá bola navyše konzultovaná s ochranármi, úpravy boli navrhnuté tak, aby zásadným spôsobom nebol zaťažený obecný rozpočet. No realizácia sa nakoniec nekonala. Obec to zdôvodnila nasledovne: „Realizácia štúdie by do oblasti priviedla ľudí. A ľudia, to je iba starosť.“ (s. 83) Nadšenie na začiatku vystriedali obavy, že obec by sa musela o túto investíciu následne starať. Štúdia sa založila. Koľko podobných štúdií, stratégií, akčných plánov a pod. je založených po celom Slovensku?

Ako hlavné riešenie takýchto a podobných prístupov vidí Roman v dvoch oblastiach. Prvou je odpovedanie na otázku „Čo chceme a prečo?“. Druhou je vedenie dialógu s občanmi, čo chcú oni, ako a prečo, pričom je dôležité zapojiť všetky generácie – deti, mladých ľudí, dospelých i seniorov. Pretože všetci sú súčasťou obce, všetci majú iné očakávania a potreby, všetci chcú žiť v obci kvalitný život.  

Zdravý (sedliacky) rozum

Autor publikácie Obec naskrz skrz volá po zdravom (sedliackom) rozume, ktorý môže pomôcť v situácii, keď starosta, poslanci aj administratíva logicky nevie zastúpiť všetky vyššie spomenuté funkcie a odborné zručnosti, ktoré by v riadení a rozvoji obcí boli v ideálnom prípade žiadúce. Zdravý (sedliacky) rozum ako meradlo pre rozhodovanie sa – robíme veci, ktoré sú užitočné a majú zmysel a ako líderský prístup – snažíme sa maximálne využiť miestne zdroje a prepájať ich, rovnako aj ľudí, ktorých máme v obci k dispozícii.

Jednou z podmienok je nerobiť veci, aby boli, ale aby boli funkčné, zmysluplné a užitočné. Ilustruje to príkladom, kedy občania chceli v dedine lavičky, aby si mohli sadnúť, odpočinúť, relaxovať. Obec zariadila lavičky, investovala do ich zadováženia a potom ich umiestnila vedľa rušnej cesty s nevábnym výhľadom na trafostanicu. Takže keď sa už aj niekto rozhodol ich využiť, dlho na nich nepobudol, lebo ho vyrušoval ruch cesty a výhľad ho ničím neinšpiroval. A pritom stačilo posunúť lavičky o kus ďalej, čo by zabezpečilo výrazne menší hluk a výhľad na rieku. Nuž ale takto „sa rozhodlo“. Majú občania lavičky? Majú! Tak čo? Požiadavka splnená.

Ďalším problémom je neochota prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Ide predovšetkým o realizáciu investícií. Tieto sledujú najzaužívanejšie pravidlo obstarania za čo najnižšiu cenu. No a čo, že môže ísť o horšie riešenie alebo že materiál nemusí byť v dostatočnej kvalite. Najnižšia cena rozhoduje. Pritom, v poslednom období čoraz viac počúvame o prístupe „hodnota za investované peniaze“ a aj „podpora miestneho trhu“.

Samostatnú pozornosť si zasluhujú strategické dokumenty obcí. Na Slovensku ide predovšetkým o Plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR) či Komunitné plány sociálnych služieb. Tieto sú častokrát vypracovávané podľa predlôh, ktoré majú s realitou v obci iba málo spoločné. Opäť často platí princíp „Máme? Máme!“ Podľa Romana iba výnimočne tieto dokumenty obsahujú časť, ktorá by sa venovala téme kvality života občanov a jeho zlepšovania. Zväčša ide predovšetkým o súpis toho, čo sa v obci a jej okolí nachádza. Chýbajú plány a rozhodnutia pre strategické investície, ktoré majú za cieľ zlepšiť kvalitu života občanov. „Strategický dokument by mal byť o ľuďoch a pre ľudí. Nie je, bohužiaľ.“ (s. 102)

V poslednom období je veľký záujem o tzv. prístup smart. Ale, podľa autora, smart nerovná sa lavička so zástrčkou. A my môžeme len súhlasiť – to isté nám povedali mladí ľudia, s ktorými sme sa v rámci programu Komunity priateľské deťom a mladým ľuďom konzultovali, čo sú pre nich zmysluplné riešenia. Ako sami poznamenali: „Do mesta sa idem v prvom rade stretnúť s kamarátmi, nie si dať nabiť mobil.“ Samozrejme, nechceme túto vymoženosť hádzať do koša, pre niekoho príp. v istých prípadoch môže byť lavička s nabíjačkou pomocou, ale nesmie to byť vrchol toho, čo sme v rámci smart prístupu schopní zrealizovať. Roman uvádza, o čo viac by bola smart autobusová zastávka, kde by namiesto bočnej steny s reklamnou plochou boli aktuálne informácie o spojoch a možnosť vyhľadať si spoje ako na veľkom tablete. Taktiež by tam mohla byť možnosť dozvedieť sa o tom, aké podujatia a akcie sa v obci kedy konajú.

Ľudia vždy až na prvom mieste

Publikácia Obec naskrz skrz vyzýva k novému prístupu v riadení obcí. Je ním prístup, v ktorom budú ľudia a kvalita ich života na prvom mieste. To znamená aj zmenu štýlu riadenia obce a komunikácie. Neriadiť ju z pozície moci, zhora, ale všetkých občanov vťahovať do rozhodovania a diania v obci. Zmeniť monológ (vy)volených na dialóg. Vyžaduje si to líderský prístup – k ľuďom, cieľom, úlohám, zdrojom… ktorého základom je vzájomná komunikácia a spolupráca.

Roman odporúča priebežne si pýtať spätnú väzbu na svoju prácu. Nenechať sa pohltiť a zahltiť prácou na všakovakých analýzach, štúdiách, zvažovaniach, hoci aj tie sú dôležité, ale radšej sa rozhodnúť pre čiastkovú vec, tú implementovať a prehodnotiť. Ak funguje dobre, postupne pomocou malých krokov ísť napred, príp. sa vrátiť a veci upraviť, zmeniť, než čakať na jeden veľký deň a veľký krok, ktorý v konečnom dôsledku môže byť veľkým šliapnutím vedľa, ak celá vec nebola dobre vyhodnotená alebo zrealizovaná. Tu býva náprava ťažšia, nehovoriac o minutých investíciách.

Na rozvoj obce, ktorá je pre ľudí a s ľuďmi počíta, autor publikácie Obec naskrz skrz odporúča vytvoriť si strategický dokument, tento je však potrebné vytvoriť výhradne dialógom s občanmi. Získate tak nielen podklad pre aktivity v prospech obce a jej obyvateľov, ktorý by mal v ideálnom prípade presahovať volebné obdobie, ale zároveň aj všeobecný konsenzus a podporu tohto plánu, pričom s veľkou pravdepodobnosťou sami obyvatelia budú chcieť participovať na jeho napĺňaní a zároveň budú slúžiť ako verejná kontrola, aby sa veci diali a zlepšovali.

Podľa Romana skutočný líder by mal postupovať v obecnom dialógu nasledovne:

  • „Rozdeliť si obec do skupín podľa vekového zloženia.
  • Rozdeliť si ekonomicky aktívnu skupinu podľa povolania.
  • Vyzvať všetky skupiny k spolupráci na zlepšení kvality života.
  • Pracovať súbežne so všetkými skupinami a ich potrebami.
  • Skupiny vzájomne prepájať.“ (s. 122)

V analýze ďalej odporúča pokračovať podľa tematických oblastí: kultúra, šport, vzdelávanie, odpočinok.

Potešilo nás, že v publikácii sa nachádza samostatná kapitola o tom, že je potrebné zapájať do plánovania aj deti a mladých ľudí a ako to robiť. Opäť sa potvrdili aj naše skúsenosti, že najviac je postarané o malé deti do veku cca 7 rokov, kedy obec zabezpečí niekoľko hracích prvkov ako sú hojdačky, šmýkačky a pieskovisko. No keď sú deti staršie, je to pre ne nuda. Ďalším dôležitým poznatkom je to, že samotné objekty nestačia – napr. niektoré obce zadovážia aktuálne populárne outdoorové workoutové prvky, ale nikto nevie, ako na nich správne cvičiť – je dôležité zabezpečiť lektora či trénera, ktorý sa bude mládeži venovať. Podobne, napr. autor v knihe uvádza príklad aktivizovania tínedžerov vo voľnom čase v obci prostredníctvom zavedenia pátracieho krúžku, o vedenie ktorého starosta požiada miestneho policajta. A možno to dokonca bude robiť rád, len mu to samému nenapadlo a nikto ho doteraz nepožiadal.

Posilňovanie komunity prepájaním a zdieľaním zodpovednosti

Keďže autor a jeho firma sa špecializujú na architektonické plánovanie a realizácie vo verejnom priestore, časť publikácie sa venuje tejto téme. Štúdie z oblasti verejných priestorov hovoria jasne – ľudia majú tendenciu sa stretávať a zhromažďovať tam, kde sa niečo deje. Preto, ak chceme, aby naše obce boli živé, mali by sme na stretávanie a aktivity vytvoriť vhodné prostredie.

Zaujímavé na publikácii a postrehoch autora je aj prepájanie generácií a okrem detí vyzdvihovania potreby zapojiť seniorov. Veľký prínos vidí v jednoduchom komunitnom centre alebo podobnom priestore, kde si svoje miesto a aktivity nájdu všetci obyvatelia. Životu môžu pomôcť komunitné záhradky alebo aj tzv. Babičkina cukráreň, kde seniori môžu predávať kávu a koláče, zároveň tento priestor môže slúžiť ako turistické informačné centrum, kde zas môžu vypomôcť mladí. Alebo taká obyčajná autobusová zastávka – všetci poznáme klasické „škatulové zastávky“, v horských oblastiach je ale lepšie, keď je zastávka plne krytá, lebo čakať na autobus v mraze, a ak navyše kvôli snehu mešká, nie je žiadna zábava. A čo tak nechať zastávku pomaľovať deťom a mladým ľuďom – tí získajú priestor pre grafitti. Nemusia sa realizovať inde a ak sa jedny grafitti prekryjú ďalšími, nevadí to, je to živé umenie.

Sympatický je prístup firmy Blank page, ktorá nedodáva len riešenia na mieru, ale vie dodať pripravený materiál na konštrukciu, ktorá je v réžii samotnej obce. Pomáha to v dvoch smeroch. Šetria sa náklady, pretože obec si daný mobiliár a drobné stavby zrealizuje sama a za supervíziu platí menej ako za realizáciu celej stavby. Zároveň ide o posilnenie prvku vlastníctva – o čo viac si všetci budú vážiť ihrisko, ktoré montovali deti, mladí ľudia, rodičia a prípadne aj dedkovia a babky, ako keby sa toto len zrazu zjavilo v obci – dodané na zákazku. Podobne je to tak i s lavičkami a ďalšími už spomenutými riešeniami pre obec. Tieto budú mať aj väčší sklon využívať. Bude to ich. Ako sa slangovo hovorí: „psychológia nepustí“. Podobný prístup komunitnej zodpovednosti a spolupráce na stavbe ihrísk môžeme napr. vidieť v práci organizácie KaBoom! z USA.

Publikácia Obec naskrz skrz ponúka oveľa viac usmernení a príkladov. Vyzdvihujeme aj dobre a inšpiratívne spracovanú obrazovú prílohu. Naším cieľom nebolo ju prerozprávať, ale prostredníctvom zdieľania vybraných informácií motivovať, aby ste o živote na dedine a jeho skvalitňovaní začali premýšľať inak, prípadne si danú publikáciu zadovážili a prečítali celú. Ako uvádza sám autor, dá sa to stihnúť počas jednej dlhšej cesty vlakom, čo potvrdzuje aj naša skúsenosť.


Použité zdroje

Roman, M. (2019) Obec naskrz skrz. Praha: Blank page spol. s.r.o.

Nahá vesnice (Internetový portál)

Nahá vesnice (Facebooková stránka)

KaBoom! (internetový portal)

Petřík, J. (2019) Michal Roman z projektu Nahá vesnice: Z venkova mizí mladí lidé a starostové řeší opravy chodníků. Radio Wave (článok a audio rozhovor)


Článok vznikol v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti a participácie občanov vo verejných politikách zameraných na deti a mladých ľudí na samosprávnej úrovni.“

Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu. Informácie o operačnom programe efektívna verejná správa nájdete na www.opevs.eu.

Snímka1