Klásť správne otázky deťom je umenie.

Pýtajme sa detí. Klásť správne otázky je umenie. V komunikácii medzi rodičmi a deťmi je to podľa našich skúseností podceňovaný faktor. Rodičia sa pýtajú najlepšie ako vedia, no nevedia, či kladú správne otázky a väčšinou kladú tie, ktoré si pamätajú zo svojho detstva.

V detských  focusových skupinách o ,,Novo vynárajúcich sa potrebách detí“, deti samotné hovorili o tom, že dospelí sa ich nepýtajú, ale ,,vyšetrujú“.

Citát 13 – ročného chlapca:  ,,Neviem načo a prečo sa dospelí pýtajú, väčšinou už dopredu vedia odpoveď, čakajú len na potvrdenie…“

Citát 9 – ročného chlapca: ,,Mama mi položila otázku a ja som jej odpovedal: Ty by si vedela odpovedať na takúto otázku ?“

Otázky sú nástrojom spoločného rozhovoru, ktorý je rešpektujúci a cítiť z neho úctu.

Rozhovor medzi rodičom a dieťaťom potrebuje čas, atmosféru dôvery a otvorené otázky.

Čas: Kvalitný rozhovor potrebuje primeraný a zámerne vyčlenený čas. Cesta do školy, na tréning, pri nákupoch nestačí. Naše dieťa potrebuje úctu tak ako naša kamarát/ka, na ktorú si vyčleníme čas v kaviarni alebo v reštuarácii, tak, aby sme sa mohli v pokoji vyrozprávať.

Väčšina detí sa vie otvoriť pri spoločných chvíľach napr. večer pred spaním, po prečítanej rozprávke, deti začnú sami sumarizovať svoj deň a zážitky, ktoré sú pre nich najdôležitejšie, začnú rozprávať bez otázok. Je len na nás dospelých, či sme práve v tomto čase s nimi.

Atmosféra dôvery: Naše deti nám bezvýhradne dôverujú. Sme ich bezpečie a istota. Už je len na nás, či si ich dôveru udržíme a zaslúžime.

Určite viete, čo vaše dieťa potrebuje, keď sa cíti príjemne. Zapamätajte si to a pomôžte mu pri rozhovore navodiť túto atmosféru.

Citát 9 – ročného dievčaťa: ,,Mama si pri rozhovore pozerá statusy na FB v smartfóne, necítim sa pri tom dobre…“

Otvorené otázky: Poskytujú priestor a bezpečie

Otázky nemajú vypočúvať, ale prejavovať záujem. Keď hľadáme tie správne otázky, skúsme si ich položiť najskôr sebe, aby sme vedeli, či my by sme chceli na takéto otázky odpovedať.

Otvorené otázky by mali začínať opytovacími zámenami: Ako (sa cítiš), Čo (sa myslíš, s tým urobíme, potrebuješ),  Aký (je tvoj názor),  Prečo (to deti nebaví).

Keď sa spytujeme v tretej osobe, deti necítia tlak, a záväzok za správnu odpoveď.

Inak znie otázka keď sa spytujeme:

,,Čo si myslíš, kedy sa tebe žije ťažko?“

a inak znie otázka:

,,Čo si myslíš, kedy sa deťom žije ťažko?“

Univerzálne a jediné správne otázky neexistujú. Hľadajme však také, ktoré našim deťom pomáhajú rozprávať sa s nami.