Budovanie vzťahu k miestu, v ktorom žijem a vyrastám

Zdroj: freestock.org

Deti a mladí ľudia sa môžu učiť občianskym kompetenciám aj prostredníctvom témy architektúry, urbanizmu a verejných priestorov – tak v škole ako aj vo voľnom čase. Tejto téme sa venovali rečníci konferencie Architektura dětem, ktorá sa konala v Prahe v roku 2017. Prinášame vám zhrnutie dvoch prezentácií bohatých na praktické odporúčania a príklady.  

Potenciál občianskej výchovy pre vnímanie architektúry
Alena Hesová

Pokiaľ rozmýšľame o téme občianskeho vzdelávania a architektúry, urbanizmu a verejného priestoru, vychádzajú nám z toho štyri hlavné oblasti, kde sa tieto témy stretávajú.

Demokracia: Je to koncept, ktorý sa uplatňuje ako vo verejnom priestore, tak v občianskom vzdelávaní. Je to nejaká zdieľaná hodnota, ku ktorej môžeme prispieť zo všetkých strán. Prekrýva sa to aj s modelom Rady Európy – Kompetencie pre demokratickú kultúru (2016). Demokratickú kultúru chápeme ako ideál, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Tento koncept zahŕňa hodnoty, postoje, schopnosti, vedomosti a kritické porozumenie. Za mňa tam chýba ešte jedna dimenzia – angažovanosť. Ale všetky koncepty majú vždy priestor pre vylepšenie.

Pokiaľ ide o tému demokracie, tak konkrétny príklad môže predstavovať diskusia so študentmi gymnázia o miestnom referende k výstavbe hokejovej haly, ktorá sa odohrala v Třeboni. Presne to preberali na tomto gymnáziu: realita Třebone, hokejová hala, Třeboň ako mesto, urbanizmus, miestne referendum s 35% účasťou – teda neplatné. Je zjavné, že tie praktické aplikácie a situácie sú okolo nás.

Participácia: Je veľmi dôležité, aby žiaci a študenti vedeli, že môžu participovať, že sa môžu do niečoho zapojiť, ale niekto ich to musí naučiť. To znamená, že niekto im musí dávať príležitosti. A ten, kto im dáva príležitosti, je rodič, učiteľ, obec. Pokiaľ učiteľ sám neparticipuje, tak to bude ťažko učiť svojich žiakov. Dostávame sa k jednej veci, že kľúčom je učiteľ.

Komunikácia: Ďalšia oblasť, ktorá vo mne rezonuje, keď sa pozrieme na tie naše odbory dohromady, je komunikácia. Verejný priestor ako miesto pre stretávanie sa, zároveň aj ako téma pre stretávanie, pre komunikáciu. Komunikácia je niečo, čo spoluvytvára ten priestor. Je na nás, ako tento priestor naplníme, ako budeme komunikovať. Či budeme mať príležitosti na komunikáciu. Je to aj o tom, kde sa môžeme stretávať, kde môžeme komunikovať… Žiaci môžu toto veľmi dobre identifikovať o svojom meste na rôznych mapách.

Komunita: Je to celkom kľúčové slovo. Komunita predstavuje nejaké spoločenstvo – môže to byť spoločenstvo školy, kde sa pozrieme ako žijeme ako komunita v danej škole, ale samozrejme komunita obce. To znamená stiahnuť tie deti na miestnu úroveň – nehovoriť s nimi na občianskej výchove len o tom, čo je to parlament, ústavný súd, ale prežívať s nimi tú miestnu komunitu, ten verejný priestor, v ktorom sa každodenne pohybujú. Čo samozrejme rezonuje s témami ako komunitné plánovanie, participatívny rozpočet a atď.

Rola učiteľa: Hlavným odkazom je učiteľ/učiteľka a jeho/jej prístup a skúsenosti. Je to kľúčový faktor pre to, aby sa s témami ako architektúra, urbanizmus, verejný priestor, mohlo pracovať na školách. Je dôležité povedať, že zmena kurikula v oficiálnych dokumentoch (rámcových vzdelávacích obsahoch) nie je tou kľúčovou vecou. Kľúčovou zmenou je zmena myslenia a prístupu. Tú zmenu nedosiahneme tak, že zmeníme dokumenty. Je to niečo, čo musia mať učitelia v sebe.

Radi by sme dodali, že veľký priestor, možnosti, aj reálne skúsenosti v tejto oblasti majú mimovládne neziskové organizácie, ktoré pracujú s deťmi a mladými ľuďmi vo voľnom čase. Podobne aj učitelia, ktorí vedú rozličné krúžky v čase mimo vyučovania.


Deti pestujú priestor
Marek Sivák

Súčasný verejný priestor (aj architektúra) trpia mnohými bariérami:

Fyzické bariéry: Verejný priestor a prvky v ňom sú zastarané. Nezodpovedá tomu, čo by sme ako dospelí, deti, mladí ľudia od neho očakávali. Nepodporujú aktívne a dobré využitie verejných priestranstiev.

Mentálne bariéry: Oveľa dôležitejšie sú však bariéry mentálne, psychologické. Tie si vytvárame na jednej strane sami ľudia, napr. niekde sa dá lavička a reakcia je: „nedávajte tam lavičku, na tú si sadne akurát tak nejaký bezdomovec“. Alebo keď rodičia hovoria deťom, aby neliezli na niečo, čo je pre ne určené: „ešte z toho spadneš“.

Kontinuálne prebieha v našich mestách proces zlepšovania. Mnohé mestá si povedali, že si opravia svoje námestie, park. Niekde to prebieha lepšie, niekde horšie. Ale čo sa týka toho najdôležitejšieho, toho mentálneho, tam trošku zaostávame. Najviac sa na to cieli zdola – ide predovšetkým o „malé“ neziskovky, odborníkov, ktorí to berú ako svoje poslanie. Samozrejme, ten proces ide aj zhora, sú samosprávy a inštitúcie, ktoré k tejto problematike pristupujú aktívne sami, ale je to oblasť, v ktorej je veľká rezerva.

Najväčšia rezerva je v tom, že ak je niekde problém, tak sa čaká, kým sa ten problém vyrieši, kým všetko zaklapne – keď na to budú peniaze (v tisícoch až státisícoch eur), keď sa získajú všetky povolenia… a to je proces, ktorý trvá desať až dvadsať rokov, ak ide o väčšie mesto a tých problémov je tam veľa. Avšak ľudia na tom území žijú teraz, deti tam vyrastajú, a oni nechcú čakať päť, desať, dvadsať, päťdesiat rokov, pokiaľ z nich nebudú dôchodcovia a ten problém sa konečne vyrieši, no medzitým sa objaví množstvo iných problémov. Preto považujeme za dôležité robiť priebežne malé zmeny, ktoré nie sú také náročné na čas, financie, personál a výsledok je v kratšom horizonte vidieť.

Mnoho dospelých si myslí, že na deti treba nejako pôsobiť. Avšak oveľa dôležitejšie je viesť s deťmi dialóg. Deti majú tú výhodu, že ony vidia veci tak ako sú. Vidia ich bez nejakých prehnaných predsudkov. Samozrejme, niečo si už z domova odniesli, ale nie je to v nich tak tak silné ako v nás dospelých. Vedia, čo je pre ne dobré, čo chcú… A máme skúsenosti z našich projektov, že keď im hovoríme: „Ale nemyslite len na to, čo je dobré iba pre vás, skúste sa spýtať napríklad tu babičiek, čo je dobré pre ne, čo by tam potrebovali ony…“, tak deti sú schopné sa do toho nadchnúť, nebyť sebecké a myslieť komplexnejšie. A keď sa niečo spraví, vôbec to nemusí byť primárne detské ihrisko, ak je to aspoň trochu funkčné, keď je tam aspoň trochu nejaký priestor pre ne, tak deti si nájdu spôsob, ako to používať. A sú za to veľmi vďačné.

Jedným z príkladov môže byť  revitalizácia námestia pred 21. Základnou školou v Plzni, ktorá sa realizovala spolu s deťmi v rámci programu Kreativní demokratická škola – Pěstuj prostor.

Deti zo základnej školy si mohli zvoliť ľubovoľnú tému vo verejnom priestore, ktorou sa chcú zaoberať. Deti si väčšinou vyberajú to, čo sa ich dotýka, takže si zvolili tému priestoru pred ich školou, ktorý vlastne nie je bežným priestorom pred školou, ale je to akési malé námestie. Zistili, že nevyzerá veľmi dobre, ale vlastne ani veľmi nefunguje, pretože vlastne neslúži na nič. Neslúži deťom, ani ich rodičom, ani babičkám. Pýtali sa aj dospelých a prišli s nápadom, ktorý stvárnili do modelu. Dôležité je, že boli veľmi nadšení. A keď už teda mali ten nápad, čo s tým, ktorý ešte aj prezentovali na konferencii, chceli, aby sa to posunulo niekam ďalej, aby to neostalo len na papieri. Takže sme pomohli škole usporiadať istú formu architektonickej súťaže či workshopu, kde architekti (bežní i krajinní) pracovali v troch tímoch s deťmi. Bolo to vedené ako workshop, boli tam spoločné konzultácie, ale zároveň to malo charakter aj architektonickej súťaže.

Na konci prebiehalo predstavenie víťazných súťažných návrhov a bola tam porota zložená z architektov aj žiacka porota. Veľmi zaujímavé bolo, že architekti z poroty nechali prvých hovoriť žiakov, čo si o daných návrhoch myslia. A žiaci identifikovali jednotlivé témy takmer zhodne so skúsenými architektmi. Dokonca, na niektoré veci boli ešte oveľa viac prísnejší a nekompromisnejší.

Malo to aj nejaký výstup. To je veľmi dôležité spomenúť – keď do niečoho zapojíte deti, ich horizonty sú trochu iné, ako u dospelých. Dospelí sa nejako zmierili s tým, že bohužiaľ, všetko je komplikované, hoci neradi, počkáme si na výsledok aj niekoľko rokov, ak vôbec… Deti by radi videli výsledok hneď. Tu sa podarilo, že nejaké drobné zmeny sa realizovali v rámci dvoch rokov, čiže počas doby, keď ony boli ešte na tej škole. Takže to pre deti bolo obrovským zadosťučinením za ich prácu a námahu.

Dôležité je, že z ich nápadu a spoločnej práce s architektmi vznikol súťažný návrh, teraz sa to posudzuje na meste a smeruje to k tomu, že raz sa to zrekonštruuje.

Ďalším príkladom môže byť Masarykova Základná škola v Plzni, ktorej žiaci sa z okien školy pozerali na Kláštornú záhradu, ktorá nebola prístupná verejnosti, s výnimkou nejakých špeciálnych podujatí. Deťom a predstaviteľom školy sa podarilo vstúpiť do dialógu s Cirkvou, podarilo sa im tú záhradu viac otvoriť verejnosti. Zapojili sa do akcie víkend otvorených záhrad, podarilo sa im tam nalákať niekoľko tisíc návštevníkov, ďalej pokračujú v spolupráci a podujatiach. Dokonca táto aktivita viedla k ďalším, spojili sa tam snahy z viacerých strán a rozličných subjektov. Škola je jedným z hlavných partnerov v projekte Obnova Jiráskovho námestia a kláštornej záhrady v Plzni. Projekt sa realizuje v spolupráci s mestom, sme tam zapojení my ako architekti, získali sme grant Nadace Proměny Karla Komárka. A škola tam stále je a realizuje svoje akcie.

Zovšeobecnenie – ako na to…

Deti takéto projekty zaujímajú, sú prácou na konkrétnych veciach zaujaté a nadšené. Keď niečo také chcete robiť, tak sa nemusíte ani veľmi snažiť, pretože deti samé to veľmi chcú, len to možno nevedia, lebo zatiaľ im nikto takú ponuku nedal. Dôležité je, aby ste im dali tému, resp. možnosť vybrať si tému, ktorá sa ich dotýka, s ktorou budú nejako súznieť. Väčšina vecí, ktoré potom v rámci toho projektu robia, hoc ide aj o dobrú školu, keď im dáte do rúk vŕtačky, píly, tak ich to veľmi baví a je to zmena oproti klasickému vyučovaniu, ktoré zažívajú v škole. Dokonca aj učitelia si to užívali a pridali sa k spoločným aktivitám. Tak sa ale u ich buduje vzťah k tomu miestu – spravili to vlastnými rukami, takže to bude viac ožívať, povedia to svojim kamarátom, rodičom atď. Je to ich priestor a majú nad tým istý dohľad. Je dobré mať s tou školou, žiakmi, učiteľmi, dlhodobý vzťah a nejako dohliadať na to, aby to nebolo len pekné na začiatku, ale aby to dlhodobo fungovalo. Deti v tom radi pomôžu.


Použité zdroje

Alena Hesová: Potenciál občanského vzdělávaní pro vnímání architektury. Prezentácia na konferencii Architektura dětem, Praha, 2017.

Kreativní demokratická škola: Pěstuj prostor

Marek Sivák: Děti pěstují prostor. Prezentácia na konferencii Architektura dětem, Praha, 2017.

Model kompetencií potrebných pre zapojenie sa do demokratickej kultúry. Rada Európy, 2016.

Nadace Proměny Karla Komárka


Článok vznikol v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti a participácie občanov vo verejných politikách zameraných na deti a mladých ľudí na samosprávnej úrovni.“

Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu. Informácie o operačnom programe efektívna verejná správa nájdete na www.opevs.eu.

Snímka1